Chudoba kazí charakter

Autor: Oliver Tomečko | 16.12.2016 o 11:32 | (upravené 16.12.2016 o 15:19) Karma článku: 9,40 | Prečítané:  1439x

Peniaze kazia charakter? Nie, Slováci nutne potrebujú peniaze! Nie som sociológ, no blog budem venovať laickému pohľadu práve na tému, ktorú skúma táto veda, odpustite mi preto dávku vedeckej nepresnosti.

Vychádzať pri tom budem výhradne z vlastných skúsenosti, ktoré som získal z dlhodobej práce s ľuďmi. Tiež poprosím strpenie s dlhším úvodom, ktorý Vás, dúfam, neodradí.

4 roky som pracoval ako brigádnik v obchodoch so športovým príslušenstvom, pričom prevažná časť náplne mojej práce bola predaj tovaru a priama komunikácia so zákazníkom. Z týchto 4 rokov som bol zamestnaný 3 roky v obchodnej sieti, ktorej zákazníka by som charakterizoval ako človeka, ktorý si potrpí na kvalitu, je ochotný zainvestovať, atď.,  podrobnejšie neskôr. Jej klientela je značne menšia, sú to prevažne ľudia, ktorí sú buď solventní, amatérski športovci, amatérski horolezci, lesníci, ale aj ľudia, ktorí napríklad radi zainvestujú do kvalitného lyžiarskeho, či turistického oblečenia, ktoré im vydrží. Môžeme povedať,že to bol obchod regionálny, so štyrmi predajňami a nezameriaval sa na masu, skôr na užšiu skupinu ľudí, nevyužíval ani masovo komunikačné prostriedky na propagáciu produktov, skôr ľudia,ktorí tam chodili, vedeli, čo potrebujú a prečo idú práve tam. Obchod  ponúkal značky svetového cvengu, častokrát so sídlom a výrobou priamo vo Švajčiarsku, Nemecku, či Francúzsku. Pre účely tohto blogu môžeme tento obchod nazvať „obchod A“.

Zvyšný rok som strávil v obchode, ktorý bol v značnej miere opakom obchodu A. To znamená: zameriaval sa na masu, ponúkal lacnejšie veci menej prestížnych značiek, ktoré boli nové alebo s horšou reputáciou, čo sa zvyklo  prejaviť aj na ich výdrži.  Zákazníkmi boli prevažne ľudia, ktorí neboli ochotní nakupovať kvalitnejšie veci, ktoré sú aj o pár (desiatok) eur drahšie, z dôvodu buď

  • obmedzenosti finančných zdrojov, alebo
  • neochotou priplatiť si, podľa ich názoru „ za značku“

Tu chcem zdôrazniť, že tomuto úplne rozumiem, ak niekto má menej financií, určite si nebude kupovať špičkové lyžiarske vybavenie alebo kvalitné turistické príslušenstvo. Pre objektívnosť treba dodať (a pod túto vetu sa totálne podpíšem) ,že rozdiel v kvalite medzi týmito obchodmi bol výrazne väčší ako rozdiel v cene (je to však môj názor).Zákazníkov tejto druhej siete však je omnoho viac. Dodal by som ešte, že je rozšírená po celom Slovensku a pre účely tohto blogu ju označím ako „obchod B“.

Na margo obchodov ešte podotknem, že sa často stávalo, že pri rovnakých produktoch (bolo ich však pre vyššie popísané odlišnosti sietí málo), bola rôzna cena. Pričom nižšia cenovka zhodných produktov bola väčšinou paradoxne pri obchode A, ale v niektorých prípadoch aj pri B. Nie je teda celkom pravda, že lacnejšie sa dá nakúpiť len v obchode B (to bola taká otrepaná miestna fáma).

Čo chcem ľudstvu týmto blogom povedať je markantný rozdiel v  správaní sa zákazníkov. Keďže som v tomto fachu mal unikátnu možnosť v priebehu mesiaca skočiť od solventných(alebo športovo vášnivých) ľudí k tým chudobnejším, zažil som do očí bijúcu zmenu. Moja skúsenosť v obchode A bola asi taká, že so zákazníkmi problém nebol. Teda boli najmä také typy ľudí, ktorí si prišli do obchodu poradiť, porozprávať sa, zvážili (finančné, úžitkové)možnosti a rozhodli sa. Z pravidla nemali problém sa pýtať, informovať o nových technológiách, dali si poradiť a tak podobne. Samozrejme, asi ako  všade, vyskytli sa aj takí, ktorí vedeli vytočiť aroganciou, alebo tie typické „paničky“, ktorým partner zveril zlatú kreditku a ku nám prišli ohŕňať nosom, pretože „v Rakúsku majú presne také, ale lepšie a lacnejšie“. Ako vravím boli aj takí, aj onakí,  aj milí, aj arogantní a ja v trojročnom stereotype som bol zvyknutý na to, že bežne sa dostaví zákazník, aby si kúpil topánky „na ľahšiu turistiku“ za 100 eur, pretože vie presne, ktorá značka, presne ktorý model mu sadne „ako papuče.“ A aj keď nevie, tak príde, pozdraví, poprosí, vyrozumie nás so svojou požiadavkou, my mu poradíme, on poskúša, ak niečo sadne berie, ak nesadne nič, poďakuje a odchádza. Samozrejme bolí aj takí, ktorí prišli iba poskúšať veľkosti a potom nakúpili cez internet, ale boli slušní a väčšinou sa nám aj priznali. Čo už s nimi. Všetci títo ľudia mohli mať rôzne charakterové vlastnosti, no jednu vec by som zrejme nenašiel. Ako fakt. Za 3 roky z tých tisícov zákazníkov, ktorých som obslúžil, by som takých zrátal na prstoch jednej ruky. Nervóznych ľudí. Myslím tým matky, ktoré kričia „okamžite padaj ku mne a skús si tú bundu,“ na svoje trojročné dieťa. Alebo na podobne starého prcka „pozri zase si si zašpinil nohavice, nič si nezaslúžiš, budeš chodiť holý“ a bim po zadku a bim po ramene. Človek by neveril, no takýchto som v obchode B stretával dennodenne. Nervóznych ľudí. Ľudí naháňajúcich každé euro. Jeden príklad za všetky.

Ja: „Dobrý deň, ako Vám poradím?“

Zákazník (cca 40): „Hľadám topánky pre svoju dcéru, tieto 2 sa jej páčia.“

Ja: „Nech sa páči, nech vyskúša... Sedí veľkosť, alebo prinesiem zo skladu inú?“

Zákazník: „ Sedia obidve, koľko mi dáš zľavu na tvoju zamestnaneckú ak zoberiem obidve?“

Poznámka- Brigádnici žiadnu zamestnaneckú zľavu nemajú, no najviac ma dorazilo, že ten pán mi tykal. Tie topánky boli v hodnote asi 20 eur.

Ja: „Žiadnu takú zľavu pre zákazníkov nemáme, ak máte zákaznícku kartičku, pripíšu sa vám tam percentá z nákupu.“

Zákazník: „ Počúvaj, nevrav mi tu tieto somariny, to keď zoberiem 20kusov, mi akože nič nedáte.

Ja: „Toto nie sú poľské trhy.“

Zákazník: „Pôjdem za tvojim šéfom a máš po chlebe ty debil!“

Toto je len ukážková situácia. Bežne prídu ľudia, že chcú nepremokavú vysokú turistickú topánku do 40 eur. Nereálne.  Samozrejme, rozumiem, ak nemajú peniaze a prídu s takouto požiadavkou. No vždy sa im snažím vysvetliť že aj 60 eurová topánka spĺňajúca tieto kritéria pri súčasnej cene materiálov, cene práce a cene možno nákladov na prepravu a prevádzku predajní vydrží tak 1 rok maximálne. Nech radšej dajú teraz tých 80 a už majú niečo, čo neprídu o 3 mesiace reklamovať, atď.

Často sa mi tiež stáva, že aj keď už nájdeme to trhové equlibrium (zákazník je spokojný s cenou a produktom), narazíme na problém, že nemáme číslo, ktoré by bolo treba. Buď sa nevyrába (pri lacnejších modeloch pri topánkach sa proste polčíslia nevyrábajú,) alebo je vypredané. V takom prípade ich zvyknem odporučiť na našu internetovú stránku. No kým pri obchode A sa mi stávalo, že to zákazníci prijali, pri obchode B sa stretávam  s reakciami ako „čo ste to za obchod že nemáte.“

Najradšej mám však kapitolu spôsob komunikácie. Obchod B- prídem za zákazníkom a vravím „ dobrý, deň,“ a postavím sa bokom. Takto chodím za zákazníkmi, ktorí už majú nejaký produkt v ruke. Schválne sa ich nepýtam, či im pomôžem, lebo sám to nemám rád, keď ma hneď niekto otravuje, ak som v pozícii zákazníka. Proste poviem dobrý deň a nechám nech sa pýtajú oni. Tak a tu mi nebudete veriť. Väčšinová reakcia je položenie tovaru na najbližšie miesto, otočka a odchod z predajne. Bez slova. Ako predavača ma však často zvyknú pri obchode B osloviť nasledovne. S produktom v ruke „štyridsať dvojku z tejto modrej“, prípadne „a toto je na čo,“ alebo „toto tu ale elko v zelenožltej nemáte?“. Žiadne dobrý deň, prosím Vás, atď., skôr výnimočne. Tu chcem dodať, že takíto boli aj v obchode A, ale boli skôr raritou, na ktorých sa následne deň-dva spomínalo.

Čo ma najviac mrzí, najviac bolí a dôvod prečo toto celé píšem sú deti. Ten rozdiel v komunikácii s deťmi je taký veľký, že je to veľmi ťažké slovami opísať. Kým zákazníci v obchode A sa s deťmi pri nakupovaní rozprávali, pýtali na ich názor, počúvali, čo im hovoria, v prípade núdze im dohovárali a snažili sa vysvetliť veci, v krajnom prípade zvýšili hlas, v obchode B sa mi nechcelo veriť, že sa zhovárajú s vlastnými potomkami. To nebol krik, vo väčšine prípadov to bol vreskot. „ty si úplne nemožný, nevieš si ani vyzliecť bundu!“ „Takúto budeš mať bundu som povedala, keď chceš inú zarob si (adresované 10 ročnému).“ Najhoršie čo som videl bolo naposledy, keď si otec s mamou skúšali veci a chlapček, asi 3 ročný, nechcel stáť pri nich, chodil všade možne dookola, mal dobrú náladu, ničoho sa nechytal, proste iba chodil skrýval sa za stojany. V tom dobehla jeho mater zdrapila ho, pritiahla a zvreskla „tu budeš stáť som povedala.“ Chlapec dostal po zadku po krížoch, po chrbte, až spadol, veci nechali tak a išli preč.

Bežné sú tiež nadávky ako : „ty nie si normálny, nevieš sa normálne správať, už s tebou nikam nejdem.“ Akože nie som odborník, ale toto je fakt na grc a určite to nie je výchova. Dokonca som si istý, že v niektorých severských štátoch by za takéto správanie k deťom išli rodičia sedieť.

Na koniec mi dovoľte ešte vysvetliť, čo som chcel tým celým povedať.

  1. Nehádžem všetkých do jedného vreca, uvedené správanie však bolo drtivo prevažujúce v obchodoch a sociálnom statuse tak, ako som ho popísal.
  2. Určite existujú výnimky, s ktorými som sa aj stretol (pokojný zákazník ktorý kupuje len lacné veci a naopak)
  3. Toto v žiadnom prípade nie je útok na chudobnejších. Sám pochádzam z rodiny, ktorú by som označil ako prototyp zákazníka obchodu B.
  4. Riešením sú 2 veci:
  • Slováci potrebujú viac peňazí- sám som pochopil, že ľudia bohatší sú prevažne slušnejší, vychovanejší, lepší rodičia, menej nervózni- musíme ľuďom v peňaženkách nechať proste viac (politický problém)
  • Slováci potrebujú tiež vzdelanie, kultúru a vymaniť sa zo svojho „malého  sveta,“ ale to je na samostatný blog

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Polovojenská organizácia pýta peniaze na domobranu, končia na súkromnom účte

Výzvou na posielanie finančných príspevkov sa už zaoberá polícia.

KOMENTÁRE

Branci obchádzajú zákon a sú nebezpeční

Demokracia má právo brániť sa a je najvyšší čas, aby to začala aktívne robiť.

KULTÚRA

Vojna bez krvi. Dunkirk je filmová anomália

Film leta bol prijatý s istým nepochopením.


Už ste čítali?